Kultúra

Kultúrno-spoločenský život je dnes prirodzenou potrebou takmer každého človeka. V dedinskom prostredí ešte v nedávnej minulosti tomu tak nebolo. Ľudia nevedeli čo je rozhlas, televízia a s novinami či knihou sa stretávali len sporadicky. Práca v poľnohospodárstve, charakteristická svojou sezónnosťou, zužovala im priestor k účasti na kultúrno-spoločenskom živote, viac-menej, len na zimné obdobie.

V Malženiciach sa začala plnšie a organizovanejšie rozvíjať osvetová, kultúrna a spoločenská činnosť koncom 19. storočia. Na jej organizovaní sa podieľali hlavne v obci pôsobiaci kňazi, časť učiteľov, ale aj nadaní mladí ľudia, ktorí mali možnosť dostať sa, napr. počas vojenskej služby, do vtedajšieho mestského prostredia a po návrate domov uplatniť získané poznatky v organizovaní nenáročných divadelných predstavení, tanečných zábav a pod.

Národne orientovaný malženický farár Štefan Bezák organizoval v obci osvetovú činnosť ako propagátor kalendárov a kníh vydávaných Spolkom sv. Vojtecha v Trnave. Usporadúval kultúrno-spoločenské podujatia na podporu tejto významnej národnej ustanovizne, ktorej sa neskôr stal predsedom. Jeho nástupca Alexander Sindelár bol ešte v období Rakúsko-Uhorska pri zrode prvej mládežníckej organizácie v Malženiciach - Omladiny. V priestoroch fary vytvoril podmienky pre divadelné predstavenia a schôdzkovú činnosť. V týchto priestoroch nacvičil s členmi Omladiny v priebehu roka až dvadsať divadelných predstavení a iných spoločenských podujatí. Alexander Sindelár bol po I. svetovej vojne prvým predsedom národného výboru v Malženiciach a iniciátorom výstavby pomníka padlým vojakom v nej. Roku 1919 zorganizoval v Malženiciach zhromaždenie národne orientovanej mládeže zo širokého okolia, na ktoré pozval aj mládež z Moravy. V obci sa vtedy uskutočnila okázalá kultúrna slávnosť a obyvateľstvo veľmi milo privítalo moravskú mládež. Oddanosť k spoločnému štátu v národnom duchu upevňoval organizovaním púti z Malženíc a okolia na Velehrad a Sv. Hostýn.

Už pred I. svetovou vojnou boli Malženice známe chýrnou dychovou hudbou. Vystupovala na štátnych a cirkevných slávnostiach v obci i mimo obec, sprevádzala pútnikov do Mariazellu, Saština, na Moravu. Na týchto miestach po pobožnostiach aj koncertovala. Mala široký repertoár piesní a skladieb, medzi nimi údajne aj precízne nacvičený, vtedy a aj dnes veľmi populárny Radeckého pochod (Radetzky Marsch) od Johanna Straussa. Počas jej existencie sa v nej vystriedali dve generácie malženických hudobníkov. Spomeňme aspoň niektorých: Imrich Martinkovič, Ján Bunček (Vojak), Jozef Závodný (Maceja), Augustín Čačala, Jozef Bohunický (Šupák), Vít Bohunický, Jozef Šesták, Jozef Bunček (Legionár), Michal Križan, Pavol Bohunický (Cesnek), Jozef Krajčovič, Michal Polak-ovič, Štefan Valovič, Michal Krátky, Štefan Ivanovič, Ľudovít Jablonický, Michal Miklovič, Michal Sýkora st. a iní muzikanti. Dychový súbor zanikol roku 1938.

V medzivojnovom období pôsobila v Malženiciach aj dobrá tanečná kapela. Účinkovali v nej: Jozef Ščibravý, Štefan Jakabovič, Ľudovít Jablonický, Štefan Ivanovič a Štefan Nešťák.

V obci boli vždy aj znamenití harmonikári: Augustín Lukáč, Štefan Nešťák, Mária Vajčiová a v súčasnosti populárny Miško Sýkora.

V januári 1949 zásluhou Štefana Vajčiho, známeho stolárskeho majstra, sa v Malženiciach obnovila tradícia dychovej hudby. Mládežnícky dychový súbor sa skladal z 32 chlapcov vo veku 10—20 rokov. Učiteľom nôt bol Emil Vozár, prvým kapelníkom F. Masaryk zo Šulekova. Od roku 1950 dirigoval dychovku známy trnavský kapelník prof. Nimrichter a asistoval mu neskorší kapelník súboru Vladimír Ivanovič. V tom čase sa v Malženiciach stala veľmi populárnou česká polka "Šošovička zelená", ktorú dychovka nacvičila prvú po svojom založení. V tomto dychovom súbore, ktorý dosiahol vysokú umeleckú úroveň a obdržal veľa ocenení, vyrástlo niekoľko vynikajúcich hudobníkov, ktorým sa hudba stala životným povolaním. Členmi najvýznamnejších slovenských hudobných telies sú Jozef Šesták a Aljoz Sýkora. Členom Ústrednej hudby ČSLA v Prahe pol dnes už nežijúci Jožko Ivanovič. O dobré meno malženickej mládežníckej dychovky sa zaslúžili jej dlhoroční členovia: Jozef Krátky, Jozef Kain, Pavol Bunček, Ján Bunček, Jozef Mišovič, Anton Sýkora, Štefan Bunček, Augustín Potisk, František Červeňanský, ktorý ešte v súčasnosti uvádza na lesnom rohu poľovnícke signály pri poľovačkách a iných podujatiach v miestnom Poľovníckom združení "Drop", a mnohí další.

V období po I. svetovej vojne veľmi aktívne rozvíjala kultúrno-spoločen-skú činnosť mládežnícka organizácie "Omladina", neskôr premenovaná na "Sdruženie katolíckej mládeže" (SKM). Jej činnosť usmerňoval miestny duchovný a učiteľský zbor rím.-kat. školy. Neskôr vznikla v obci dalšia mládežnícka organizácia "Miestna jednota roľníckej mládeže" (MJRM). Je; členskú základňu tvorila hlavne mládež z roľníckych rodín orientovaných na zachovanie a upevňovanie ČSR. Činnosť tejto organizácie pomáhali rozvíjať najmä po roku 1936 učitelia obecnej školy.

Obe organizácie medzi sebou zdravo súperili predovšetkým v kultúrne a spoločenskej činnosti. V obci v tom čase sa uskutočnili 20—25 divadelných predstavení ročne. Organizovali sa tanečné zábavy a iné spoločenské podujatia. SKM využívali pre svoju činnosť divadelnú miestnosť v budove fary. MJRM usporiadavala divadelné predstavenia najprv v hostinci a po roku 1935 v priestoroch novej školy. Mala tanečnú skupinu "Beseda", ktorá vo svojich vystúpeniach oživovala staré ľudové tance a zvyky. V roku 1938 vystupovala aj na IX. Všesokolskom zlete v Prahe. Jej vedúcim bol Augustín Blesák. Medzi uznávaných hercov na malženických javiskách vtedy patrili: Katarína Simončíková rod. Jablonická, Katarína Krátka rod. Bunčeková, Vilma Jablonická, Emília Bohunická, Anna Sčibravá rod. Babušíková, František Gažovič, (Skobo), František Martinkovič (Plevo). Imrich Martinkovič (Imino), Augustín Križan, Jozef Kočitý, Jozef Húdek ale i mnoho dalších. Divadelné predstavenia režírovali: Anton Daniš, Jozeí Sčibravý a JUDr. Jozef Bunček.

Rok 1939 so štátno-politickými zmenami priniesol zmeny aj v organizovaní osvetovej a kultúrno-spoločenskej činnosti v obci. Zrušená bola Miestna jednota roľníckej mládeže. Jej členstvo sa z veľkej časti zapojilo do práce v rámci SKM. Mladšie ročníky, najmä školáci, boli organizovaní v "Hlinkovej mládeži". Na osvetovej a spoločenskej činnosti sa popri SKM v širšom rozsahu podieľali aj Katolícka jednota žien, HM a HSLS. Zmenila sa však jej štruktúra. Ubudlo tanečných zábav a vo väčšom rozsahu sa organizovali rôzne akadémie spojené s prednáškami. Veľký podiel v osvetovovýchovnej činnosti vtedy zaberala tématika brannej výchovy a príprava k civilnej obrane obyvateľstva. Neustávala však divadelná činnosť. Ročne sa nacvičilo 12—15 divadelných predstavení a to aj preto, že príjem zo vstupného bol vtedy prakticky jediný zdroj príjmov SKM, ale aj ostatných organizácií, na krytie ich organizačných a prevádzkových výdavkov. V tom čase príjem z divadelného predstavenia, ktoré sa uskutočnilo spravidla v nedeľu, po litániách pre deti a večer pre dospelých, činil 250 - 500,- Kčs. O tom, ako mládež úsporne hospodárila so svojimi skromnými zdrojmi, hovoria zápisnice z pravidelnej schôdzkovej činnosti SKM, ktoré pedantne viedla Rozália Bunčeková.

Úmerne s množstvom nacvičených divadelných hier rástla aj kvalita a náročnosť v ich výbere. Vedľa divadelných predstavení s náboženskou tematikou sa uvádzali i náročnejšie diela, drámy a spevohry ako napr. Pytliakova chovanica, Život je neúprosný, Novoveskí študenti, Opustená a divácky obľúbená dráma — Svedomie.

Spomeňme aj v akých podmienkach vtedajšia mládež rozvíjala kultúrno-spoločenskú činnosť. Viac ako štvrťstoročie boli až do roku 1945 jediným miestom v obci, okrem kostola a 4 hostincov, kde sa mohlo stretnúť aspoň sto ľudí, dve miestnosti v priestoroch fary. Vznikli z maštale, v ktorej choval farár Štefan Bezák ešte krátko pred I. svetovou vojnou hovädzí dobytok. Jeho nástupca Alexander Sindelár už neobhospodaroval farské polia a nepotrebné priestory vo farskom dvore dal upraviť na miestnosť pre schôdzkovú činnosť a súčasne prezliekáreň pre hercov, a na divadelnú miestnosť s javiskom a hľadiskom asi pre 150 návštevníkov. V zadnej časti hľadiska bol ponechaný "klander" — pôvodné brvno, ktoré slúžilo na priväzovanie zvierat. Sedávali na ňom starší chlapci pri detských a mládenci pri večerných predstaveniach. V takýchto podmienkach sä uskutočnili stovky divadelných a iných spoločenských podujatí pre radosť a potešenie malženických občanov.

Nové obecné vedenie po vojne roku 1945 preto ani nebolo veľmi prekvapené, ked mládež jednoznačne nastolila otázku zriadenia kultúrneho domu vo vyhovujúcejších priestoroch. Podarilo sa. Vlastnými silami si vtedy mládež vybudovala kultúrny stánok, ktorý jej i spoluobčanom slúžil dalšie štvrťstoročie. Popri desiatkach divadelných predstavení vymýšľali členovia Sväzu slovenskej mládeže (SSM), ktorí už v lepších materiálno-technických podmienkach prevzali štafetu kultúrnej a spoločenskej činnosti od zrušenej SKM, nové formy pobavenia občanov. Pripravovali silvestrovské a fašiangové kabarety, v ktorých vystupovali humoristi: Peter Mišovič, Michal Sýkora ml., Imrich Kôszeghi, Štefan Duchoň, ale aj akadémie poézie, spevu a hudby, v ktorých účinkovali - vynikajúci spevák a neskorší sólista "Lúčnice" Štefan Drgoň, huslista Jozef Blesák, recitátor Jozef Péči a iní. V réžii Jána Vajčiho a Emila Vozára sa nacvičili a s 'úspechom uviedli mnohé náročné divadelné hry, ako napr. Dvaja od Barča Ivana, Dobrodružstvo pri obžinkoch od Janka Palárika Dračí pazúr, Ktosi je za dverami, ale aj Klicperová veselohra "Filozof od verpánku". K nej sa viažu dve úsmevné príhody. Na sväzáckej schôdzi vytiahol vtedajší predseda SSM a režisér v jednej osobe Janko Vajci z vrecka dokrkvanú knižočku a hovorí: "Ľudkovia, našiel som na "hore" parádnu veselohru od Klicperu "Filozof od verpánku", no fantázia, ale neni kompletná, chýba je skoro celé tretie dejstvo". Niekto poznamenal, že škoda ked to nie je úplné. Janko rozhodol: "Budeme to hrata bude to terno! Bercoa Jožo (Dr. J. Peci) za týždeň vymyslíte a dopíšete to tretie dejstvo a ihneď začneme skúšať. Obsadenie už mám premyslené". Vymysleli a napísali sme taký záver, že Klicpera sa v hrobe otáčal. Veselohra mala v Malženiciach päť repríz a išlo sa hrať do Trakovíc. Všetky potrebné veci vrátane šusterskej trojnožky a verpánku, ktoré sme mali požičané od malženického šustra Hasáka, sa vmestili do jednej z rekvizít, veľkého starodávneho detského kočiara na vysokých drevených kolesách, ktorý aspoň štvrťstoročie odpočíval na "hore" u Vajčich. Kočiar vyzeral otrasne a hŕba čabrakov na ňom ešte otrasnejšie. Vyrazili sme pešo. Cez Malženice sme to monštrum za hurónskeho smiechu ľudí čo nás stretávali, pretlačili a obstojne to išlo až do trakovického hliníka. Ďalej ho už nikto z nás mladších nechcel tlačiť - hanbili sme sa. Janko Vajci, oblečený ako režisér Národného divadla, v bielej košeli "s cica mašľou", len pozrel na oblohu a dal sa tlačiť kočiar dolu Trakovicami. Za smiechu a posmešných poznámok Trakovičanov. Pred divadelnou miestnosťou nám predseda MNV oznámil, že hrať sa nebude, lebo práve dostal oznámenie o vyhlásení štátneho smútku za zomrelého prezidenta ČSR Dr. E. Beneša - a išlo sa domov. Janko sa zase musel ujať kočiara s rekvizitami a tlačiť ho, sprevádzaný húfom detí, pre zmenu hore Trakovicami za ešte väčšieho smiechu prizerajúcich sa. V hliníku pri Beňovi sme ho počkali, ako že to odtiahneme domov. Len smutne poznamenal: "Čo som to za blázna, keď si nechám zo seba robiť komedianta". Dievčatá, čo vo veselohre hrali si aj poplakali, že sme nechali režiséra tak vyposmechovat. Za pár dní sme sa tomu spoločne zasmiali a išla sa nacvičiť nejaká dráma, kde nebude treba rozheganý kočiar a šusterské náradie, keby sa náhodou išlo hrať do Trakovíc.

Po roku 1950 nastal útlm v kultúrno-spoločenských aktivitách. Mládež obchádzala z obce a starších tlačili obavy z blížiacej sa kolektivizácie poľnohospodárskej výroby. K oživeniu práce s mládežou najmä organizovaním divadelnej činnosti došlo po roku 1956. Pričinila sa o to miestni učitelia: Emil Vozár, Emil Zachar, Ema Bunčeková, Terézia Sýkorová rod. Bošnáková, ale aj členovia osvetovej besedy a mládežníckej organizácie ČSM: Marta Hašková, Marta Šestáková, Štefan Martinkovič, Margita Bošnáková, Daniela Závodná rod. Jakabovičová, Ľudmila Varínska rod. Šestáková, Alojz Bohunický a ďalší. V spoločenskom živote obce obnovili tradičné zvyky — stavanie mája, návštevy rodín na deň sv. Mikuláša a Lucie, nacvičili niekoľko vydarených divadelných predstavení, ktoré mali úspech i mimo obce a v rôznych súťažiach, ako napr. Kliatba, Domov v nás, Magda Burčová alebo Ked chlebom vonia zem, Po dvadsiatich rokoch, Kamenný chodníček a i. Postupne však opäť nastával útlm v činnosti ochotníckeho divadla v obci, žiaľ, teraz už trvalejšieho rázu. Ochotnícke divadlo prinášalo potešenie dospelým a mládež, ktorá v ňom spravidla účinkovala, kultúrne a vzdelanostne rástla, zvykala si nenútenou formou vystupovať pre verejnosťou, čo je a vždy bude prospešné v našom živote. Kultúrno-spoločenské aktivity sa v tom čase sústreďovali hlavne k príprave pravidelných štátno-politických osláv a inak sa začal vžívať systém konzumnej kultúry. Usporiadali sa zájazdy do centier kultúrneho života na predstavenie špičkových profesionálnych súborov, do Malženíc dochádzali estrádni umelci — Velšicová, Slivka, M. Belák. Malženičania, ale nielen oni, obrazne povedané, obdivovali síce dobrú kultúru s množstvom umeleckých zážitkov, ale sami prestali tvoriť a rozvíjať svoj talent.

Významnú vzdelávaciu funkciu v obci plnila a plní miestna ľudová knižnica. Jej knižný fond presiahol 3.500 zväzkov. Dlhé roky ju viedla učiteľka Ema Bunčeková.

K spestreniu spoločenského života v dedine prispelo roku 1979 založenie 15 členného ženského speváckeho krúžku, ktorý dosiahol dobrú úroveň v interpretácii piesní z Malženíc a okolia. Pravidelne sa zúčastňoval na populárnych folklórnych slávnostiach v Krakovanoch a rôznych súťažiach ľudovej tvorivosti v okresnom meradle. K slávnosti otvorenia nového kultúrneho domu v Malženiciach roku 1982 pripravil veľmi pôsobivé pásmo piesní "Chlieb nad hrudami rastie". Zakladateľkou a vedúcou krúžku bola Agneša Martinkovičová.

Po uvedení do prevádzky dobre vybaveného kultúrneho domu orientuje sa spoločenský život v ňom najmä na usporiadavanie tanečných zábav a diskoték. Členovia Poľovníckeho združenia "Drop" zaviedli roku 1983 nasledovaniahodnú tradíciu každoročného organizovania reprezentačného poľovníckeho plesu, ktorý si udržiaval vysokú spoločenskú úroveň.

V súčasnosti sú v Malženiciach vytvorené veľmi dobré podmienky pre rozvoj osvetovej a kultúrno-spoločenskej činnosti. Vyzývajú hlavne mládež k ich účinnejšiemu využívaniu v prospech zvýšenia kultúrnej úrovne a spoločenského vyžitia sa obyvateľov obce.